Bologna, môj nový domov
Tento blog mal byť paralelným projektom, akýmsi online denníkom môjho študijného pobytu v Taliansku. Keďže už od môjho ERASMU+ prešli dva roky a ja som stále v tomto meste hriechu menom Bologna, nastal čas na rekapituláciu a oprášenie prvých dojmov.
Moja pôvodná predstava o obsahu blogu sa rozpleštila hneď po prvom týždni stretnutia s realitou. Napozerané série Toskánskej vášne boli predsa významným faktorom pri výbere krajiny, kde stráviť mobilitu! Vo sne by mi nebolo napadlo, s koľkými kultúrnymi šokmi sa tu budem biť a aké bude udomácňovanie sa na Apeninskom polostrove kostrbaté. Veď predsa idem do zasľúbenej zeme. Pizza, pasta, gelato, víno a bradatí Taliani. Bologna mi však prevrátila život naruby. Všetky životné princípy, ktoré fungovali doma na Slovensku mi tu boli platné asi ako bikiny v moslimskej krajine.
Prečo práve Bologna. Pri prihláške na mobilitu si študent vyberie hitparádu 3 univerzít, ktoré ho v katedrovom zozname bilaterálnych vzťahov zaujmú – osobne som si vybrala všetky tri talianske (facepalm) v nasledujúcom poradí s krátkou charakteristikou. Niečo ako keď si robíte zoznam plusov a mínusov v nerozhodnej situácii. Moje smerodajné definície zneli nejako takto:
- Bologna – tortellini, lasagne, mortadella, bolonská omáčka
- L’Aquila – zemetrasenia
- Salerno – organizovaný zločin
Výber bol teda jasný. Dokonca som otázku “Prečo práve Taliansko” nemusela ani toľko zdôvodňovať. 99% sveta miluje taliansku kuchyňu, 99 % Slovenska zasa Ramazzottiho. Ale aké praktické dôvody ma presvedčili o mojej ERASMUS+ destinácii naozaj? Nebolo to tých 450€ mesačne, čo je grant pre I.kategóriu krajín, z ktorej keď zaplatíte intrák v Holandsku, máte ešte veľa mesiaca na konci peňazí. Mobilita je pre každého VŠ študenta obdobím, kedy je prvý raz odlúčený od tepla rodinného krbu na väčšinou viac ako dva mesiace. Ak trávite čas na intráku maximálne v školskej jedálni ako ja, bude to životná šleha. Čo zavážilo ďalej vo výbere krajiny? Taliansko nie je tak ďaleko. Ceny nie sú tak fatálne astronomické, ako v iných ERASMUS+ destináciách. Bologna je gastronomická super mekka pre každého “foodieho”. Splnený sen. Vyskúšať si život v južanskej klíme a ešte k tomu dostať grant? Výhodný kompromis.
Na miesto činu som cestovala s mojou spolužiačkou z ročníka, ktorá má úžasný dar nákazlivého smiechu, najzdravší pohľad na svet a je dokonalým produktom cnostnej slovenskej výchovy. Vďaka nej bol ERASMUS+ tým najlepším priestorom na liečenie zlomených sŕdc a sklamaní z lások, ale aj čas nekonečných nočných rozhovorov, kedy sme hlasnými záchvatmi smiechu budili zvyšok bytu. Alebo keď sme varili gebuziny ako boli linguine s avokádovou omáčkou, rezne v cornflakesoch či prvé plnené papriky v živote. Na našu vtedy neexistujúcu taliančinu mala táto symbióza neblahý vplyv. Nepotrebovali sme ju. Mali sme vlastný systém dorozumievania sa. A keďže sme obe lingvistky, stavím sa, že má dievča dodnes niekde uložený frequency list našich najčastejších kecov.
Nikdy nezabudnem na prvý deň v Bologni. Bol studený február 2015 a bolo to prvý a poslednýkrát, kedy som tam videla sneh. Bola to skôr čiernosivá masa, ktorá bola z ciest zhrnutá na všetky chodníky a priechody pre chodcov. Predstavila som si tu vozíčkárov a mamky s kočíkmi. Tento detail by mi v pamäti neutkvel, keby som vtedy nebola ťahala 40 kg kufor a 30 kg ruksak po zľadovatenom chodníku.
Prvá cesta autobusom v Bologni nemohla byť trápnejšia. Človek zrazu narazil na pravidlá, kde by ich nikto nečakal. TPER má vlastné pravidlá pre spokojnú prepravu. Prednými a zadnými dverami sa zásadne iba nastupuje, prostrednými zásadne iba vystupuje. Kto chce vystúpiť, musí si dať šoférovi zvukové znamenie a to platí pre každú jednu zastávku. S kufrom mojej váhy som v snahe dostať sa k tým pravým dverám v pravý čas predviedla číslo hodné Cirque du Soleil. Od tretej rána, kedy naša cesta zo Slovenska do Bologne začala, som sa nemohla dočkať sprchy a teplej periny. To sme ešte netušili, že budeme cestovať v ten večer do Ikey 10 km od mesta hladné, unavené a nereprezentatívne. V izbe o veľkosti bežnej slovenskej špajze nás čakali dva dolámané posteľové rámy so zažltnutými matracmi. Pripadala som si ako v reality show, kde na nás niekto tajne nastražil skrytú kameru a čakal kedy sa rozplačeme.
Zháňanie ubytovania bolo systematické. Už dva mesiace pred vycestovaním som brázdila všetky webové stránky realitných agentúr, intrákov, facebookových univerzitných a erasmáckych skupín, ktoré akokoľvek súviseli s Bolognou. Keďže Bologna je univerzitné mesto, ktoré žije z vreciek medzinárodných študentov, mala som sakramentské šťastie, že som si vystačila s angličtinou. Tá pre mňa nebola žiadnou vedou, keďže šlo aj odbor, ktorý som študovala na mojej alma mater. A tak som šla študovať anglickú lingvistiku do Talianska…teraz učím ja ich.
Môj prvý príbytok zmenil môj život naveky. Ten štart bol všetko, len nie romantický. V byte bola neuveriteľná zima a všade smrdel čerstvý náter steny na bielo. Ako nový začiatok, nepopísané stránky, pomyslela som si. Pre jedináčika s miernymi sklonmi k obsedantno-kompulzívnej poruche to bolo spočiatku peklo. V byte nás bolo oficiálne 6, neoficiálne 10+. People comin, people goin. Súkromie neexistovalo, cudzie vlasy v umývadle dennou nevyhnutnosťou. Každý deň sa niečo pokazilo, vybralo z pántov alebo rozpadlo. Majiteľ bytu bol salámista. Nereagoval na sťažnosti, neriešil to, že byt na fotkách v inzeráte je úplne iná nehnuteľnosť ako tá, kde som žila svoj bolonský sen. Práčka pokazená, rúra odpojená, mikrovlnku zobrala spolubývajúca keď odišla, hoc sme sa na ňu poskladali. A ešte sme kúpili novú práčku. A tyčový mixér, misky a hrnčeky. A paplóny, vankúše a obliečky.
Nebyť tohto nášho brlohu na okraji centra, nikdy by som neprekročila tieň erasmáka a moje najexotickejšie vyžitie by bolo akurát na talianskej diskotéke s ďalšou tisíckou ostatných medzinárodných študentov, bez pričuchnutia si k autentickej miestnej kultúre. Bol to práve majiteľ bytu, ktorý s nami prvé dva týždne býval, predstavil nám všetkých svojich priateľov a naviedol na miestny spôsob života. Na konci môjho ERASMU+ som si uvedomila, že okrem závislosti na Nutele a kofeíne mám aj talianskeho frajera. A že keď to má prežiť, treba vymyslieť spôsob, ako byť spolu.
Bologna je dvor zázrakov. Začnete sa čudovať nad mnohými, dovtedy nepovšimnutými vecami vo vašom živote. Začnete porovnávať. Vaša myseľ chŕli nápady, ktoré by jej doma ani nenapadli. ERASMUS+ je stimulujúca záležitosť. Otvára oči aj srdcia (aj peňaženky). Všetko bolí a chutí akosi viac než doma. Miestami si uvedomíte, ako to na Slovensku perfektne funguje. A to, čo nefunguje sa dá odkukať odtiaľ, kde to funguje. Pamätajte, dobrí umelci kopírujú, skvelí umelci kradnú! Verím, že mobilita pomáha výmene nápadov, štuchne mnohých blúdiacich ľudí smerom, ktorým sa uberať, predstaví nové spoločenské vzorce, ktoré možno prevziať a implementovať aj u nás. Prebudí vo Vás nové koníčky a vášne. Dostanete sa na na cestičku k oslobodzujúcemu flegmatizmu. Spoznáte svoje tolerantné, flexibilné, lepšie ja. ERASMUS+ mi zmenil život a zmení ho aj Vám.
Zn.: Už na furt.
A presto amici!
D.