Malá nočná mora menom dovolenka 2020 – 1. časť

Asi mi nikto nebude protirečiť, ak sa zmienim o roku 2020 v celosvetovom merítku ako o zakliatom. Možno mi po prečítaní článku iba poviete, že sa stretávam s nesprávnymi ľuďmi, alebo že nosím nešťastie ako Mia Martini (talianska speváčka zo 70.rokov, ktorú nechceli hrávať v rádiu, lebo vraj nosila smolu), no obe dovolenky tohto roku dopadli tak trochu na grimasu.

S Marcom milujeme zorganizované výlety od A po Z a sme asi tá najzohranejšia dvojica pod slnkom keď dôjde na cestovanie. Už v 2019 sme dlhé mesiace riešili, ako zorganizovať dovolenku na výletnej lodi po Vianociach. Kto by nechcel zažiť Silvester uprostred Iónskeho mora? Súčasťou tohto dobrodružstva bol aj druhý pár našich najlepších kamarátov z Kalábrie. Pre všetkých štyroch to bolo “poprvé” na výletnej lodi. Atmosféra bola nádherná, bufetové stoly praskali pod ťarchou všakovakého jedla, vianočné koledy dotvárali pohodovú náladu na slnkom zaliatej palube, sauna s výhľadom na more bola stále prázdna, more kolísalo posteľ, v ktorej sme zažili asi najlepší spánok nášho života, každé ráno sme raňajkovali s výhľadom na nový európsky prístav. Okrem pár “morských chorôb” a zatackaní pri každom vylodení to bola dovolenka snov.

Po prehýrenej silvestrovskej noci sme sa vytackali 1.januára 2020 do Aténskeho prístavu. Pozreli sme si celé mesto z pohodlia dvojposchodového hop-on/hop-off double-deckra bez strechy, pričom sme boli zauzlení do troch čiapok a piatich šálov, aby sme nedostali hneď prvý deň v roku v tej kose prievan. Keď sme dorazili pod Akropolis, uvedomili sme si, že je predsa Nový rok a všetko všetúčko je zatvorené. S dlhým nosom sme sa vrátili z novoročne zapečatených a špinavých Atén na loď, dali si výborný obed, zaliezli do kajút a dohodli sme sa na tom, že sa stretneme o hodinku na káve v bare.

Z Atén sme sa na druhý deň mali plaviť do Čiernej Hory a bol to jediný deň, kedy námorný denník neplánoval žiadnu zastávku v prístave. Čakalo nás vyše 24 hodín na mori bez šance zísť na pevninu. Chystáme sa na tú sľúbenú kávu v bare a keďže si s kamošmi radi robíme kanadské žartíky a telefonujeme si medzi kajutami, aj tentokrát nám zarinčal telefón, ktorý dvíham so smiechom, čo to bude tento raz. Môj žartovný tón sa okamžite premení na skamenenú tvár. Marco vybieha z kajuty, ja vytáčam číslo lodného doktora. “Excuse me sir, I need a doctor to attent to my friend immediately!” Utekám o poschodie nižšie, kde nájdem Marca v poirotovskej scéne uprostred lodnej kajuty s odpadnutým telom nášho kamaráta, ktorý má rozťatú peru, zakrvavenú košeľu a neprítomný pohľad do blba. Pri obyčajnej otázke “kto si” nedokáže vysloviť ani slabiku, jeho dlane sa zmenili na dva fialové nehybné kýpte. Predstavte si, že vidíte ako Váš kamarát z ničoho nič nedokáže vysloviť ani vlastné meno a výzva doktora na stlačenie dlane je ako vyšplhať sa na Everest.

Ostali sme v šoku, vystrašení a v strese čo bude, pretože ostávalo 20 minút do opustenia aténskeho prístavu a vylodenia sa na vyše 24-hodinovú plavbu. Doktor odváža nášho kamaráta do lodnej nemocnice, kde po vyšetrení prichádza do úvahy len jedna možnosť. Opustiť loď a byť prevezený do aténskej nemocnice a to ihneď. 3000 pasažierov bolo práve upozornených cez palubný rozhlas, že budeme meškať. Iba my sme však vedeli, že dôvodom omeškania bola aténska sanitka, ktorá upaľovala do prístavu po nášho kamaráta. Doktor prízvukuje: “Nemôžeme predsa riskovať, že sa situácia zopakuje a my budeme uprostred Iónskeho mora.” -lekár sprísni tón: “…lebo v takom prípade zíde Váš kamarát z lode, ale v truhle”. Pamätám si iba, že sme nabehli do kajuty našich kamošov, nahádzali všetky osobné veci do tašky ako keby sme súťažili s Rozborilom o výlet v Cestovinách, dobehli do lodnej nemocnice dať im tašky, odkiaľ sme ich videli nasadať v prvý januárový večer do sanitky v cudzom meste na ceste do neznáma.

Predstavte si, že sa ocitnete v takejto situácii, bez jazyka, na pospas doktorom, ktorým nerozumiete, uprostred vytúženej dovolenky. Tranzitorná ischemická ataka, ktorá bola dôvodom, pre ktorý naši kamoši museli zísť z lode, sa každý deň menila na horšiu a horšiu diagnózu. Keďže by cestovné poistenie nepokrylo aj náš odchod z lode ako morálnej podpory, ostali sme na telefóne, pre prípad tlmočenia medzi gréckymi lekármi a talianskymi kamošmi. Pokrytie uprostred mora je neexistujúce a lodné dáta sú pomaly drahšie ako nápojové balíčky, na ktorých sme ako abstinenti ušetrili. Na druhý deň sa dozvedáme, že kamošovi museli odobrať vzorku kostnej drene v neúplnej anestéze. “Veď iba odpadol a stratil vedomie na 15 minút!” – Mysleli sme si. Od mŕtvičky k tumoru, diagnóza sa menila každý deň a my sme sa s Marcom zožierali od stresu, čo sa asi tak deje v aténskej nemocnici…

S Marcom sme vytrasení ako osiky dokončili plavbu v absolútne neurotickom rozpoložení príjazdom do Benátok, odkiaľ sme vlakom dorazili domov do Bologne. Naši kamoši sa vrátili do Bologne presne jeden deň po nás priamym letom z Atén, pričom nám ešte zo srandy posielali úsmevné selfie od januárového aténskeho pobrežia a z dovolenky, na ktorú asi nikdy nezabudneme. A výsledok? Nikto poriadne nevie, aký bol dôvod ataky. Odobratie kostnej drene je ukrutne bolestivý a peňažne mastný zákrok, ktorému bol kamoš podrobený iba kvôli faktu, že ho hradilo cestovné poistenie (tak trochu špinavá hra na pacienta, ktorý vlastne ani nemusel byť vystavený takej tortúre). V rámci možností sme sa pobavili na tom, že keď človek maká celý rok ako kôň, zdravotne sa zosype práve na dovolenke!

Tak schválne, komu sa to už tiež stalo? Ja som takmer každý rok chorá na Vianoce. A letná dovolenka 2020 nebola výnimkou. Banálne skrátené, prešlo pár mesiacov, udial sa Covid-19, zažili sme post-apokalyptické Taliansko, kopec ľudí ostalo bez práce, peňazí, dokonca rodiny. Po dlhých a depresívnych covid mesiacoch v župane ako jedinom spoločenskom odeve, sme sa ocitli na vytúženej prvej káve v bare s tými istými kamošmi a začali odvážne plánovať letnú dovolenku, nevediac, ako to vôbec po víruse vypáli. Myslím, že sme ani sami neverili, že na nejakú dovolenku pôjdeme. Naša paranoja pozostávala skôr z nákazy, ako z peňazí. S Marcom patríme k šťastnej menšine, ktorej sa lockdown spôsobený koronavírusom po finančnej stránke drasticky nedotkol, nakoľko sme počas karantény nikdy neprestali pracovať, naopak, pracovali sme viac ako mimo covidu, a preto sa vidina dovolenky stala aj vidinou vykúpenia sa zo 4 stien prostredníctvom roadtripu na juh Talianska, na ktoré sme sa veľmi tešili. Veď leto 2018 v Kalábrii patrí k naším najkrajším doterajším letným zážitkom, prečo si to nezopakovať po dvoch rokoch? Keby sme boli vedeli čo nás v to leto čaká…