Novoročné predsavzatia, alebo óda na konkrétnosť.
To vnútorné dieťa vo mne vždy silno prežívalo zmeny. Striedanie ročných období, začiatok školského roka a vôňu obalov na zošity, čas Dušičiek, Vianoc, koniec strednej školy, 18.narodeniny no a samozrejme koniec starého a začiatok Nového roka. Napriek tomu, že som si všetko zvykla zaznamenávať, nikdy som si nespisovala novoročné predsavzatia. Radšej som sa vykradla na balkón alebo ulicu a sama v tichosti na prahu meditácie, bilancovala čo mi rok vzal a rozjímala nad tým, čo mi asi ten nový prinesie.
Ten zlozvyk, kedy si vo vlastnom svete prehrávam minulé a hypotetické scenáre mi ostal doteraz. Môj najväčší problém však stále spočíval v tom, že som sa nikdy nevedela upäť na nič KONKRÉTNE. Vedela som že by to chcelo viac pohybu – ale ako? Posilka, jazdenie na koni, korčuľovanie? Že Nový rok bude prevratný. Ale v čom? Adoptujem psa? Napíšem knihu? Urobím vodičák?
Priznávam, od malička som vždy vedela produkovať omáčky namiesto efektívneho, jednoduchého a hlavne špecifického gólu. Z troch štvrtín iba tak plyniem s prúdom a keď ma niečo baví, presviedčam samú seba, že si na to nájdem viac času. Ale hádate správne, väčšinou iba skĺznem do nejakej neproduktívnej aktivity, ktorou sa nič neučím, ale iba márnim čas. Tento rok by to ale chcelo trochu zaexperimentovať. Čo tak si spísať predsavzatia verejne a tu, pred Vami – čitateľmi odkryť karty? Možno keď sa o ne podelím, motivácia k ich plneniu bude silnejšia.
Moje predsavzatia nie sú ničím svetoborným v globálnom merítku. Verím, že môj impakt na spoločnosť a prostredie je už dávno pretavený do môjho životného štýlu. Veci ako redukcia odpadu (zero waste dostalo aj mňa), nevyhadzovanie jedla a nakupovanie podľa zoznamu mám zmáknuté. Ovládanie svalu (ne)nakupovania, jazdenie viac mhd ako autom, recyklovanie, separovanie, nakupovanie v sekáčoch, alebo nenakupovanie handier vôbec…. som vždy robila a nemusím sa k tomu nijako špeciálne nútiť, teda na mojom zozname predsavzatí nefigurujú.
Moje hmotné hodnoty sa točia najmä okolo jedla a potešenia z neho, čo zo mňa robí fantastickú frajerku – nepohnú mnou drahé šutre, topánky ani kabelky, haha. Teda k veci – predsavzatia, ktoré uvádzam sú vyslovene osobnými vrcholkami úspechu pre rok 2018, pre spoločnosť absolútne nepodstatné, no pre mňa predstavujú čierne diery strachu a teroru (som tak trochu strachopud), ktoré musím raz a navždy prekonať. Sem s nimi!
#1 Blog. Písať pekne otvorene, avšak bez prílišného sklzu do pesimistických močiarov. To predsa nechce čítať nikto. Ani ja. No zároveň aj to bol dôvod, prečo som v roku 2017 nepísala takmer vôbec. Vtedy mi totiž z môjho života v Taliansku bolo skôr do plaču. Som rada, že som sa napriek silnému nutkaniu nakydať na blog všetku frustráciu môjho sveta neunáhlila a môžem sa tak podeliť o tieto zážitky s odstupom, zdravým nadhľadom a úsmevom na perách.
#2 Dať si konečne do poriadku byrokraciu súvisiacu s pobytom v Taliansku. Kto tu žil, pochopí, prečo som sa úradom vyhýbala ako sa len dalo.
#3 Okej. Toto je otrepané ako cigánska hračka, ale pohyb. Milujem vodu a sneh. No v meste a s talianskymi kamošmi ktorí sa boja snehu ako Dracula cesnaku je skôr pravdepodobná voda. Chcela by som sa naučiť správne plávať. Niežeby som plávať nevedela. Ale neviem plávať správne tak, aby z toho moje telo vyťažilo maximum.
Otvorene poviem že čo i len napísať slovo POSILKA mi robí problém.
Som anti-posilkový typ, mám trému čo i len vkročiť do telocvične, ktorá sa na posilku podobá. Je to nejaká moja osobná mánia, niečo nafúknuté len a len v mojej hlave, čo snáď nikto iný nerieši. Chodia tam moji susedia po 70tke, moji 15-roční študenti, môj gynekológ a asi aj jeho svokra. Skúšala som všeličo, no preferujem niečo skupinové, kde sa nezhovadím sama, ale s niekým. Odkedy máme smart telku, môžem čučať na Yoga with Adriene pekne na veľkom plátne (poznám ju už x rokov, no zdá sa že všetci blogeri sveta sa v poslednom čase rozhodli zaspamovať instastories sekvenciami jej cvičení). Pevne verím, že presencia psa v rodine radikálne zmení pobyt v interiéri.
#4 Prekladať. Nič nové pod blogerským slnkom, až mi je smiešne z toho, aké otrepané túžby mám, no bezočivo túžim po vydaní môjho prekladu niektorých talianskych kníh. Paradoxne sa týkajú zmyslu pre humor. Napokon, humor v cudzojazyčnej literatúre bol môj predmet výskumu. Milujem odbor, ktorý som vyštudovala a pracovať v oblasti lingvistiky, literatúry, prekladu a tlmočenia by bola čistá osobná výhra.
#5 Piť viac vody a jesť viac zeleniny. Mám pocit, že sa mi scvrkáva žalúdok a nedokážem zjesť toľko, ako kedysi. Ten, kto ma pozná sa musel hurónsky zasmiať, lebo patrím k tým čo zjedia aj stôl a nepriberú ani za svet. Apetít som vždy mala šialene predimenzovaný a vždy ma strašili že raz sa metabolizmus zastaví a všetko sa to nalepí a nezíde dole. Ale je tiež možné, že mám stále zahmlené videnie po minulých Vianociach, kedy sme sa nastriedačku fackovali kapustnicou a tortelinami. Apropos, s tým súvisí aj viac varenia. Možno nejaký ten kurz varenia by nebol odveci. Sakra, veď bývam v Bologni. Kde, keď nie tu?!
#6 Viac divadla, viac kníh, viac filharmónie, viac kina. Moja minulosť veľmi úzko súvisí s divadlom a jeho backstageom. Milovala a nenávidela som to zároveň, ale môj vnútorný magnet ma ťahá týmto smerom neustále. Viac ulahodiť duši. Hýčkať umelecké cítenie. Ľudia potrebujú kreatívny stimul na kontinuálny rast. Jediná prekážka je talianska cenová relácia, v ktorej sa pohybujú lístky do divadla. Budem sa snažiť!
#7 Nájsť robotu snov. Ten, kto žil v ITA vie o akej šialenej méte hovorím. A tak trochu mimo mojej kontroly. Hoc neviem, čo by to presne malo byť a viem že je to podľa všetkých tých laws of attraction (zákonov príťažlivosti) kameň úrazu, viem čo by to byť nemalo. Na rolu učiteľa som si už zvykla a dovolím si tvrdiť že ma to aj baví. Ale ako v mnohých povolaniach, aj tu je syndróm vyhorenia viac než častým úkazom. Robiť policajta a zbierať vypichnuté oči po študentských bitkách by som rada alternovala niečím s menšou zodpovednosťou za vzbúrené hormóny pubertálnych študentov. Hlavne nech je to robota kreatívna, užitočná, dobre platená a umožní mať so sebou psa. Vychádza mi z toho založenie živnosti 😀 Preferujem angličtinu ako dorozumievací jazyk, pekné prostredie, pozitívny impakt na spoločnosť alebo prírodu, priemysel vydavateľský, módny, umelecký, vzdelávací. Howgh. Hej, youtubom sa tiež nedalo živiť pred 10 rokmi!
#8 Viac šoférovať. Teda, začať reálne šoférovať. Od vydania vodičáku prešli 3 mesiace a jedna traumatizujúca skúsenosť zo skúšok autoškoly, čo spôsobilo že som za volant odvtedy nesadla. O tom možno napíšem niekedy inokedy v samostatnom príspevku. Z nejakého dôvodu prikladám šoférovaniu obrovskú váhu a nadľudské schopnosti, a fakt že žijete v Taliansku tomu nijako nepomáha. Ten, kto nešoféruje, je čierna ovca. Tu sa žije na kolesách. Hoci si to ospravedlňujem uhlíkovou stopou alebo sci-fi výplodmi o smart autách, ktoré šoférujú samé, práve šoférovanie patrí medzi moje najobávanejšie predsavzatie. (Možno som v minulom živote zomrela pri autohavárii?!) Čím to je? Skúste byť opatrným šoférom, čo jazdí podľa predpisov na Apeninskom polostrove! Držte mi palce aj stierače!
Teda som sa s tou konkrétnosťou ani tento raz nepretrhla. Ale viete čo? Tento rok to chce viac zenu. Posledné roky boli príliš búrlivé, hektické, rýchle, intenzívne, tak trochu menej naklonené bezstarostnosti. Skončila som univerzitu, prežila zopár láskyplných vzbĺknutí a dramatických rozchodov, rozvod rodičov po 20 rokoch, niekoľkopočetné rakoviny v rodine, z ktorých nie všetky sa vyliečili, presťahovala sa do zahraničia, prešla šialenou stážou a ešte šialenejšou rekonštrukciou vysnívaného príbytku. Tento rok túžim po pomalom tempe plnom vychutnanej prítomnosti. Tak trochu pritvrdiť v spomalení. Lebo je akosi jednoduchšie nechať sa pohltiť vírom v nádeji, že takto niekomu pomôžeme. Opak je pravdou. Reflektujte, objavujte, buďte šťastní. A pite pri tom kávu.
