Vzlety a pády v roku 2017
V roku 2016 sa udiali dve veľké veci – ukončila som štúdium a nastúpila na stáž v Bologni, no rok 2017 bol o niečo šťavnatejší. Od 2017 som mala (teraz už viem že naivné) očakávania ohľadom profesionálneho posunu vo forme práce snov, ktorú v Taliansku nájdem bez väčšieho problému. Osud však rozhodol inak a rozhodol sa mi trochu posilniť sval sticazzizmu. Bol to rok potu, sĺz, prvého roku mimo univerzity a všetkých tých nových dospeláckych záležitostí, na ktoré sa ťažko zvyká po bezstarostnom univerzitnom živote.
2017, ďakujem ti za všetky životné lekcie, ale aj splnené sny!
PÁDY ROKA
Začnime nepodarkami roka. Hoc sa mi o tom nepíše príjemne a stále mi zviera hrdlo pri spomienke na január 2017, kedy som dobrovoľne a prvý raz v živote dala zbohom niekoľkým priateľstvám. Nebudem hádzať vinu na druhú stranu, to nie. Naopak, možno niektoré priateľstvá majú skončiť práve uvedomením si, že nie sme splachovací a že máme tiež nejaké právo na hrdosť po rokoch šaškovania. Bolí to, myslím na nich denne, no zároveň viem, že život bez niektorých ľudí je milší, ako s nimi. Niektorí nás zneužívajú, iných chceme zase zmeniť my, no vieme že je to nemožné. Aj taká skúsenosť je ľudská a dá sa na nej učiť.
Neúspechom roka boli zbabrané prijímačky na doktorát, už po DRUHÝ raz. Žeby to vyšlo na ten tretí? Po exekúcii rozsiahlej práce, ktorá ma mimoriadne bavila, prišlo sklamanie. Akademická pôda je pre silné lakte. Ťažký príchod, ťažký odchod. Nikto neručí za to, že po doktoráte bude kariérna budúcnosť o niečo istejšia, ako doteraz. Obzvlášť v Taliansku. Štúdium angličtiny, literatúry, prekladu a tlmočenia je a vždy bude mojou srdcovkou a nebolo by lepšieho spečatenia tohto romantického vzťahu ako získanie jedného zo 6 štipendií na najstaršej univerzite západného sveta. Hreje ma však myšlienka, že som postúpila z 51.miesta na 13-te, ako prvé pod čiarou. Žeby 2018 prial akademikom?
Samotná práca má na tomto zozname špeciálne miesto. Úspešne som dokončila stáž po celom školskom roku a okúsila si aké je to učiť vyše 90 tried na škole s vyše 3000 študentmi v pubertálnom veku. Prvý týždeň som len plakala do vankúša, tie zvyšné som hneď po príchode domov buď prespala od vyčerpania alebo pripravovala lekcie. Pre učenie som vzbĺkla ako fakľa, zapálila som sa pre celú misiu tohto povolania, no administratívna časť môjho pracoviska urobila z mojej snahy o zmenu sveta grotesku.
Vedeli ste, že Taliani platia lektorov naraz až po ukončení školského roka? Môj prípad bol o niečo zaujímavejší, pretože som musela čakať ešte ďalších 5 mesiacov navyše na zaslúženú výplatu, ktorú mi poslali skresanú na tretinu. Bolo to obdobie plné hnevu, bezmocnosti a pocitu krivdy. Našťastie sa karta obrátila a celá kauza sa vyriešila vďaka mojej novonadobudnutej zručnosti roka “otravuj až kým neomrzíš”. Niekedy sa nedá spoliehať sa na spravodlivosť systému a držanie slova, najmä v cudzine, kde každý zneužíva vašu neznalosť byrokratických procesov.
Logicky som po skončení stáže neprijala ponuku začať učiť od nového šk.roka, keďže mi nebolo zaplatené ani za ten predošlý. Ľutujem to len kvôli kolegom a deckám, práca ma fakt bavila a uspokojovala, no nehorázne vyčerpávala moju dôstojnosť.
Myslela som si, že nájsť robotu v Taliansku s 5 jazykmi bude malina.
V priebehu troch mesiacov som poslala vyše 50 životopisov, bola pozvaná na dva pohovory, ale absolvovala iba jeden. Pánboh zaplať aj za takú skúsenosť. Možno je to spôsob, ako sa prebrať z letargie a začať uskutočňovať niečo z toho dlhočízneho zoznamu BUSINESS IDEAS ktoré si spisujem už nejaký ten piatok.
O suverénne najväčšiu stratu sa postarala moja babka, ktorá v priebehu DOSLOVA niekoľkých dní navždy odišla do nemocnice s bolesťou brucha a nikdy sa z nej nevrátila. Všetko sa to stalo tak nečakane rýchlo. Zazvonil mi telefón pár hodín po príchode na Slovensko, v ktorom mi mama pochmúrnym hlasom oznamuje niečo, čo mi rozum neberie. Rada na ňu pred spaním myslím a spomínam si na naše bizarné spoločné zážitky. Ako s dedom stavala komín a sŕkali popri tom jeho kalvados. Ako ma posielala kupovať cigarety, ktoré mi nikdy nepredali, lebo neverili že mám 18. Ako mi poskytla útočisko po dramatickom rozchode a dva dni v kuse sme popíjali čokoládový likér ako bolestné. Ako skvelo vedela pripraviť pečenú kačku. Ako by slovníkom odrovnala aj maďarského Slováka. Ako mala rada Jadran. Dúfam, že v nebi robia minimálne také dobré kačky, ako vedela ona. Kiež by som mala z jej rebélie aspoň desatinu.
VZLETY ROKA
Tento náročný rok mal aj svoje svetlé momenty, kedy som žala plody svojej práce. Na jar 2017 sme sa s frajerom pustili do niečoho astronomického – prerábky bytu. Hoci sme sa nevyhli Murphyho zákonu a všetko, čo sa mohlo pokaziť sa pokazilo, ale naša vidina krásneho bieleho vzdušného bytu nás posúvala vpred. Na radosť mojej duše minimalistického askéta, sme v rámci prípravy bytu na zásah ťažkých strojov vyhodili niekoľko ton starých vecí z rodičovského bytu, niečo málo predali, získali doživotnú alergiu na sošky a nekonečné sety krištáľu a porcelánu, ktoré rodina videla prvý raz v živote, naznášali stovky kíl 4 poschodia a dostali sa pre tie všetky hmotné čistky do rodinnej prestrelky. Ten, kto má v rodine kolekcionistu, čo nikdy nič nevyhodí, vie o čom hovorím.
Po dlhých mesiacoch diskomfortu, v decembri 2017 nastal stav, ktorý možno oficiálne označiť ako útulný príbytok po večnosti prachu, pílok, plného domu robotníkov a mentálnej únavy. Výsledok? Priatelia nám na Vianoce venovali papuče, pretože odkedy je byt novučičký, užívame si v ňom každý centimeter na úkor sociálneho života. Stali sa z nás profesionálni domasedi a užívame si to. Je možné sa tak zamilovať do priestoru, že z neho človek nechce odísť?!
Koncert LP v Padove. Je k tomu potrebné niečo viac dodať? Nie som typ, čo by sa šiel dať dobrovoľne udupať v dave, ale čakať 3 hodiny v rade do sály, sedieť na zemi ďalšie dve a potom zdrhať šprintom čo najbližšie pod pódium ako puberťák len aby bol človek od obľúbenej speváčky na pár metrov, to bol páni zážitok. Pravú ruku som si neumývala len týždeň. Môj prvý a veľmi intenzívne prežitý skutočný koncert skutočnej star. Kto vie, z Raylanda Baxtera by som si možno aj cvrkla.
Na nátlak vlastného svedomia som sa konečne dokopala k autoškole. Využila som 3-mesačné pracovné voľno a vresovisko v byte aby som odišla na Slovensko urobiť si vodičák. Tak ako výborne a s chuťou som začala, tak nešťastne som skončila.
Prvý raz ma vyhodili, druhý raz polícia stratila moje papiere.
Z preplateného rýchlokurzu sa kvôli prázdninovému režimu stala agonizujúca cesta za plastovou kartičkou a liečenie hlbokej traumy spôsobenej slovenským neuspokojeným policajtom. Hoci som sa skutočne vrátila do Talianska s vodičákom, môj blok zo šoférovania nabotnal ešte viac, ako pred kurzom. Takže je to síce polovičná výhra, ale výhra.
Nechala som sa nakecať na tak dôchodcovskú aeróbnu aktivitu ako hydrospin. A hádajte čo. Je to parádne! Nikto nevidí, že sa potíte, lebo okolo seba máchate vodu na všetky strany, po chvíli začne byť tá spočiatku studená voda príliš teplá a nebude vám vadiť ani plavecká čiapka na hlave! Dokonca si kúpila celé plavky po 20 rokoch. Prvý raz som sa prekonala v pravidelnosti a držala som tradíciu hydrospinu každý víkend, až kým sme nezačali s rekonštrukciou, čo si zaslúži samostatnú fitness kategóriu. Milujem vodné športy. Určite budú figurovať na zozname predsavzatí 2018.
Kto aspoň trochu sleduje blogovací svet, vie že sa jedná o mimoriadne úspešný produkt z dielne Olympusu. Kabelkový, ale výkonný. Túžila som po ňom dva roky, pílila som ním uši kamarátkam aj frajerovi, až kým nenastal Black Friday a PEN mi pristál v mojej plátenej Oxford taške. Prvé dni som sa ho bála čo i len zobrať do rúk, teraz bez neho skrátka neodídem z bytu. To zo mňa samozrejme nerobí žiadneho fotografa. Takto mám motiváciu viac experimentovať a študovať a kto vie, možno aj točiť.
Aký bol ten Váš rok 2017? Prajem Vám, milí priatelia, aby ste v Novom roku viac lietali ako padali, a ak predsa len spadnete, nechajte pracovať humor. Čím černejší, tým lepšie.